Sú chvíle, kedy sa nás niečo dotkne viac, než by sme sami čakali. Reakcia, ktorá zdanlivo nezodpovedá situácii. Slová, pohľad alebo drobná udalosť, ktorá v nás spustí silné emócie – smútok, hnev, úzkosť, zmätok.
Často si potom hovoríme: „Prečo to tak prežívam?“ alebo „Veď o nič nejde…“
Pravda ale je, že nejde iba o ten jeden konkrétny moment. Telo aj psychika si pamätajú viac, než si uvedomujeme. A čo sa nám deje teraz, môže byť len spúšťačom starších rán – vecí, ktoré v nás zostali nepochopené, nevyslovené alebo skrátka potlačené.
Taká reakcia nie je slabosť . Je to signál , že vo vnútri stále niečo čaká na pozornosť a poodhalenie. 
Prehnané? Alebo len neviditeľné?
Reakcie, ktoré sa môžu zdať „prehnané“, sú často úplne prirodzené odpovede tela a nervového systému .
Môže ísť o záznam skoršieho:
- sklamanie,
- zranenie,
- odmietnutie,
- alebo nenaplnené potreby.
Naša psychika funguje ako citlivý detektor – a keď zachytí niečo podobné, čo už pozná, spustí poplach. Nie preto, že by sme si to „vymýšľali“, ale pretože túžia po ochrane .
Emócie, ktoré zostanú vo vnútri
Niekedy nás tieto silné reakcie zaskočia natoľko, že pred nimi začneme utekať. Potlačíme ich, zľahčíme, alebo sa cez ne rýchlo prenesieme.
Lenže neprežité emócie nikam nemiznú . Ukladajú sa v tele, hromadia sa v nervovom systéme – a časom sa môžu prejaviť ako:
úzkosť,
napätie,
únava,
alebo psychosomatické problémy.
Nejde o slabosť. Ide o signál, že niečo zostalo nedoriešené.
Bezpečný priestor pre pochopenie
V citlivo vedenom prostredí môžeme svoje reakcie skúmať bez strachu. Priblížiť sa k nim. Pochopiť ich korene. A tým im dať možnosť sa premeniť.
To, čo bolo predtým bolestivé alebo ťažké, môže dostať nový význam. Nové miesto v našom príbehu.
Záverom
Pokiaľ Vás niečo zasiahlo viac, než ste čakali, nie je to slabosť .
Je to správa z Vášho vnútra , že tam niečo dôležité čaká na pochopenie.
Možno práve teraz je ten čas dať sebe a svojim emóciám väčší priestor – s rešpektom, trpezlivosťou a láskavosťou.